Bitka o Kyjev alebo prvá Kyjevská obranná operácia cez druhú svetovú vojnu bolo ozbrojené stretnutie na východnom fronte trvajúce od 7. júla do 26. septembra 1941. Cieľom nemeckého obchvatného útoku skupiny armád Juh maršala G. von Rundstedta bola likvidácia silného sovietskeho zoskupenia vojsk Juhozápadného frontu pod vedením gen. M.P. Kirponosa v okolí Kyjeva. Boje vyústili do jedného z najrozsiahlejších, pravdepodobne najväčšieho z obkľúčení vojsk v dejinách. Boje v tejto oblasti prebiehali od 7. júla, resp. 23. augusta do 26. septembra 1941 a spadali do obdobia operácie Barbarossa.

Predohra
Pri vpáde do ZSSR postupovala nemecká skupina armád stred rýchlejšie ako jej južnejší kolega. Von Bockove jednotky dosiahli Smolensk 26. júla 1941, boli však zastavené silnou obranou a nedostatkom zásob, čo oddialilo pokračovanie v útoku na Moskvu týmto smerom. V následných mesiac trvajúcich bojoch sa Nemcom podarilo pri Smolensku obkľúčiť 16., 19. a 20. armádu Západného frontu, ktoré sa sovietske velenie pokúšalo protiútokmi vyslobodiť z obkľúčenia. Na juhu si von Rundstedtove jednotky prebíjali cestu silnejšou sovietskou obranou Juhozápadného frontu. Pri bojoch okolo Umane sa im podarilo obkľúčiť a zničiť sovietsku 6. a 12. armádu. Viac na juhu si zmiešané rumunsko-nemecké sily kliesnili cestu po pravom brehu Dnepra obranou sovietskeho Južného frontu k Odese a Čiernemu moru.
Sovietske velenie 6. júla vytvorilo štáb obrany Kyjeva. Kyjevská opevnená oblasť bola posilenená o 3 strelecké divízie, 2 výsadkové brigády a rôzne menšie jednotky vrátane kadetov kyjevskej delostreleckej školy. V meste boli vytvorené jednotky domobrany, okolo 160 000 obyvateľov mesta pracovalo na stavbe obranných postavení. Väčšina sovietskych jednotiek južne od mesta bola sústredená do 26. armády.
Vo svojich pôvodných plánoch nemecké velenie plánovalo dosiahnúť Kyjev ľavým krídlom skupiny armád Juh a ďalej postupovať pozdĺž Dnepra na juhovýchod, čím by zabránilo Sovietom v ústupe za Dneper. Asi v polovici júla 1941 po obsadení Smolenska nemecké velenie na čele s Hitlerom rozhodlo v rozkaze č. 33 z 19. júla 1941 o zmene hlavných cieľov útoku, tak aby bol do začiatku zimy dobytý Donbas, Krym a na severe Leningrad. Hlavným cieľom nemeckých vojsk teda nemalo byť ovládnutie oblasti Moskvy ale Ukrajiny.

Bitka
11. júla 1941 nemecké jednotky prerazili sovietsku obranu pri Novograde-Volyňskom a dosiahli rieku Irpeň iba 15 km od Kyjeva. Maršal Budďonnyj, ktorý v tej dobe velil Juhozápadnému frontu nariadil protiútok jednotkám 5. a 6. armády, aby zabránili nemeckým útokom v smere na Žitomir a Kyjev. 9. a 22. mechanizovaný zbor od 10. do 16. júla v oblasti Korosteňskej opevnenej oblasti zatlačili 2 nemecké pechotné divízie späť asi o 15 km a preťal cestu Novograd-Volyňskyj - Žitomir. Aktívna činnosť sovietskej 5. a 6. armády viazala značné sily nemeckých vojsk. Smerom na Kyjev Nemci 11. až 14. júla postupovali iba pomaly, ťažké boje sa viedli pri Sviatošine.
Nemcom sa nepodarilo preraziť do Kyjeva z chodu, čo ich viedlo k pozastavenie priameho útoku na mesto. Soverozápadne od Kyjeva, južne od rieky Pripiať vznikol veľký výbežok frontu oddeľujúci nemeckú skupinu armád Juh a Stred. Vzrastalo tak nebezpečenstvo pre nemeckú skupinu armád Stred, že bude napadnutá na krídlach z juhu a severu sovietskymi vojskami. Koncom augusta preto Hitler rozhodol zastaviť postup smerom na Moskvu a presmeroval jednotky smerom na Kyjev a strednú Ukrajinu, ktorú Sovieti trvrdošijne bránili. Skupina armád Stred sa mala preskupiť, doplniť a svoje tankové sily sústrediť na juhu. S takýmito krokmi nesúhlasila väčšina nemeckých generálov, ktorí požadovali pokračovanie útoku na Moskvu. Narýchlo bolo potrebné pripravovať nové operačné plány, pretože s preskupením vojsk za cieľom likvidácie obkľúčenia pri Kyjeve sa v pôvodných plánoch vôbec nepočítalo.
Na rozsiahle obkľúčenie boli určené jednotky skupiny armád Juh Gerda von Rundstedta a časť tankových síl presunutých z kompetencie skupiny armád Stred. Hlavnými silami v operácií boli dve tankové skupiny. 1. tanková skupina, ktorej velil von Kleist a 2. tanková skupina (presunutá od skupiny armád Stred), ktorej velil Guderian. 1. tanková skupina sa obrátila a útočila smerom na juhovýchod, zatiaľ čo väčšina síl nemeckej 6. armády sa sústredila v oblasti Korosteňa. Týmto preskupením sa Nemcom podarilo postupne vytlačiť sily 5. armády späť a južne od Kyjeva vytlačiť jednotky 26. armády za Dneper. Po pravom brehu Dnepra potom Nemci urýchlene postupovali smerom k Dnepropetrovsku, ktorý obsadili 22. júla.
30. júla boli obnovené útoky na Kyjev v blízkosti Glevachi. Necmi tu zaútočili asi 5 pechotnými divíziami, no podarilo sa im preraziť iba na predmestie, kde boli zastavení tvrdošijnou obranou. Jednotky brániace mesto boli 8. augusta spojené do 37. armády.
Od polovice augusta sa rozhoreli silné boje južne a severne od mesta. 8. augusta nemecká 2. tanková skupina (Guderian) a 2. armáda (von Wiechs) zaútočili zo severu na Gomeľ, Černigov a Starodub. Do konca mesiaca sa im podarilo prejsť až za rieku Desna. 19. augusta sovietske vrchné velenie povolilo Kirponosovi ústup vojsk frontu za Dneper, na pravom brehu mal zostať držaný iba Kyjev. Na úseku v oblasti rieky Desna mala zastaviť nemecký postup novovytvorená 40. armáda o sile iba 3 divízií, ktoré boli v porovnaní s nemeckou tankovou a vševojskovou armádou, ktoré proti nej stáli iba veľmi slabou silou. 24. augusta nemecká 2. tanková skupina zaútočila v oblasti Kontopu. O niekoľko dní neskôr na opačnom úseku Kyjevského výbežku pri Kremenčugu začala postupovať 1. tanková skupina von Kleista, najprv smerom na Poltavu, potom sa otočiac na juhovýchod. Do konca augusta 1941 sa Gudarianovym vojskám podarilo získať premostie za riekou Desna pri Korope a Novgorode-Severskom, čím vážne ohrozili tylo Juhozápadného frontu. 7. septembra Buďonnyj osobne požiadal najvyššie velenie o stiahnutie 5. armády z oblasti Kyjeva, čo mu však nebolo umožnené.
Na začiatku septembra sa v trojuholníku medzi Kremenčugom, Kyjevom a Kontopom rozhoreli ťažké boje. 10. septembra sa Guderianovým vojskám podarilo hlboko prelomiť obranu medzi medzi Juhozápadným a Brianským frontom na úseku Kontop-Novgorod-Severskyj. Zálohy sovietskeho Juhozápadného frontu však už boli vyčerpané. Kirponos sa ešte pokúsil presunúť 2 divízie 26. armády do oblasti Kontopu.
Kirponos, Vasilievskij, Šapošnikov aj Buďonnyj trvali na okamžitom stiahnutí vojsk z ohrozeného Kyjevského výbežku, ale Stalin nesúhlasil. Požadoval viesť protiútoky smerom na nemecké vojská pri Kontope a organizovať obranné postavenia na rieke Psiol a až potom začať s evakuáciou Kyjeva. Po tom čo Buďonnyj nesúhlasil s takýmto jednaním bol zbavený funkcie veliteľa južného úseku frontu, nahradil ho Timošenko. Sovieti držiaci oblasť Kyjeva a ľavého brehu Dnepra, ktorým chýbali najmä tanky a pohyblivé sily, ktoré by čelili rýchlo manévrovacím nemeckým tankovým skupinám tak boli pomerne ľahko obkľúčení.
12. septembra zaútočili jednotky nemeckej 1. tankovej skupiny a 17. armády na Lubny z Kremenčugského predmostia. V rovnakej dobe útočili na hrdlo obkľúčenia jednotky 2. tankovej skupiny z oblasti Kontopu smerom na Rommy. 13. septembra dorazil na veliteľstvo Juhozápadného frontu Timošenko, ktorý ubezpečil Stalina, že Kyjev udrží. Pri Lochvici, ktorá bola miestom plánovaného stretnutia oboch ramien nemeckých klieští sa tvrdo bojovalo. Sovieti spočiatku držali asi 40km koridor, no postupne boli útokmi 3. tankovej divízie gen. Modela a 16. tankovej divízie gen. Hubeho zatláčaní späť. 14. septembra sa síce podarilo Nemcom obsadiť Lubny aj Lochvicu ale v dôsledku silnej obrany protivníka sa im nepodarilo nadviazať vzájomný kontakt. 15. septembra 1941 sa nemecké sily stretli pri meste Lochvica. V kyjevskom kotli sa ocitli 5., 37., 26. a 21. armáda. Až 16. septembra vydal Timošenko ústny rozkaz na ústup. Tesne pred stratou spojenia 17. septembra gen. Kirponos vydal rozkaz všetkým jednotkám frontu k ústupu k rieke Psiol. 19. septembra sovietske vojská ustúpili z Kyjeva začali ustupovať na východ. Kvôli narušenému spojeniu však ústup neprebiehal organizovane a ustupujúce jednotky mali vysoké straty.
20. septembra sa kolóna štábu Juhozápadného frontu a 5. armády dostala k dedine Drjukovščina asi 15 km juhozápadne od Lochvici, kde sa stretla s hlavnými silami nemeckej 3. tankovej divízie. Po neúspešnom pokuse o prelomenie nemeckých pozícií, kolóna ustúpila k lesu pri Šumejkove. Skupina o sile vyše tisíc mužov, z ktorých asi 800 boli dôstojníci, tu bola napadnutá nemeckými jednotkami a v bojoch pri Šumejkove zničená. Veliteľ juhozápadného frontu generál Kirponos, bol smrteľne ranený črepinami mínometného granátu, padla aj väčšina jeho štábu: gen. Tupikov, Daboškin, Danilov, Paniuchov, členova Vojenského sovietu Burmistenko a Rykov. Veliteľ 5. armády generál Potapov bol ťažko ranený a padol do zajatia.

Dohra
Kyjevská strategická obranná operácia sa oficiálne skončila 26. septembra 1941. V obkľúčení sa ocitlo 452 700 vojakov, 2 642 diel a mínometov a 64 tankov. Uniknúť sa do 2. októbra podarilo len asi 15 000 mužom. Väčšinou cez silne bombardovanú riečnu prepravu cez Dneper pri obci Solovjovsk. Ostatní zahynuli, padli do zajatia, alebo sa v neprehľadnej situácii rozptýlili. Juhozápadný front počas bitky stratil 700 544 mužov, vrátane 616 304 mŕtvych, zajatých alebo nezvestných. Sovietska 5., 37., 26. a 21. armáda, ktoré mali dovedna 43 divízií boli de facto zničené. 40. armáda síce ako celok zničená nebola, ale utrpela veľmi ťažké straty. Front musel byť vybudovaný prakticky odznova.
Bitka znamenala likvidáciu sovietskeho Juhozápadného frontu, ktorý bol obkľúčený Nemcami. Podľa ich tvrdení bolo zajatých okolo 665 000 vojakov. Obkľúčenie Kyjeva však nebolo dostatočne pevné a niektorým sovietskym jednotkám a malým skupinám vojakov sa podarilo ustúpiť. Z obkľúčenia unikli maršal Semion Buďonnyj a Semion Timošenko, ako i komisár Nikita Chruščov. Na iných úsekoch frontu sa podarilo z obkľúčenia uniknúť aj ďalším výzmaným dôstojníkom ako boli napr. gen. Andrej Vlasov alebo Ivan Bagramian.
Strata Kyjeva a obrovského množstva vojsk bola pre Sovietsky zväz bezprecedentnou porážkou veľkých rozmerov, ktorá prekonala i obkľúčenie v oblasti Minska v júni a júli toho istého roku. (Ešte 1. septembra mal Juhozápadný front 752-760 000 vojakov (spolu s rezervnými a tylovými jednotkami 850 000 mužov), 3 923 diel a mínometov, 114 tankov a 167 lietadiel.)
Nemci po skonsolidovaní svojich úderných síl začali čoskoro znovu postupovať smerom na Moskvu a Krym.

(C) Wikipedia